Hokejbalový enfant terrible Robo Kašša sa rozlúčil s reprezentáciou
Dres seniorskej hokejbalovej reprezentácie prvýkrát obliekol pred
desiatimi rokmi. Odvtedy si za Slovensko zahral na šiestich
majstrovstvách sveta a jednom európskom šampionáte. Ani raz sa domov
nevracal bez medaile a sem-tam sa mu „ušlo“ aj nejaké individuálne
ocenenie. Tento rok si povedal dosť a reprezentačný dres, vraj nadobro,
zavesil na klinec. Jeho meno pozná asi každý slovenský hokejbalista,
ale svoju váhu má aj v zahraničí. Reč je o našom kamarátovi a kolegovi
zo športovej redakcie Robovi Kaššovi, a tak nám nerobilo vôbec žiadny
problém zájsť s ním na kus reči. Tu je výsledok...
V
júni sa v nemeckom Ratingene konali majstrovstvá sveta, ktoré si
označil ako svoje posledné. Skús zhodnotiť pôsobenie slovenskej
reprezentácie na tomto šampionáte.
- Treba povedať, že každý rok je to ťažšie a ťažie, pretože ku
klasickým favoritom ako sú Kanada, Slovensko a Česko sa každý rok
pridávajú aj ďalšie tímy - Portugalsko, Taliansko, Švajčiarsko, u
ktorých je vidieť, že výborne pracujú s mládežou a rastie im generácia
výborných hráčov. Ich mužstvá sú takmer výlučne zložené z
naturalizovaných Kanaďanov, ktorí hrajú najvyššiu kanadskú súťaž, ibaže
majú dvojité občianstvo, aby mohli reprezentovať svoju krajinu. Bolo
vidieť už na týchto majstrovstvách, že okrem Kanady, Česka a Slovenska
chcú aj ďalšie tímy prehovoriť do medailového poradia. Trošku som sa
bál, že je to môj posledný šampionát a že prídeme domov bez medaily,
ale nakoniec sme získali bronz, takže som rád, že ani z mojich šiestych
MS som neodišiel bez cenného kovu. Tréneri Torok so Šálkom sa snažili
spraviť pre zisk medaile maximum už počas prípravy a o chalanoch na
ihrisku ani nehovorím.
Ako vyšli majstrovstvá tebe osobne?
- Som spokojný, najmä čo sa týka kanadského bodovania. Hral som päť
zápasov, v ktorých som dal tri góly a na šesť nahral, čo je doteraz
najviac z MS, ktoré som absolvoval. Tešia ma najmä body zo zápasu s
Portugalskom, ktorý bol z hľadiska konečného umiestnenia kľúčový.
Portugalsko bolo nesmierne ťažký súper, ktorý baží po prvej medaile zo
svetového šampionátu. Bol to taký hojdačkový zápas, stále sme sa
naťahovali o gól. V tomto dueli som dal dva góly a na dva som prihral,
dokonca som minútu pred koncom strelil v presilovke víťazný gól. To
bola vlastne jedna z úloh, s ktorými som na majstrovstvá išiel, teda
aby som v dôležitých zápasoch rozhodol. To sa mi podarilo, takže som
rád. S mojím behaním to už nie je žiadna sláva, ale myslím si, že ešte
stále je moja hra v pohode.
Myslíš si, že slovenský tím mal na MS na viac?
- MS už nie sú iba o tom, čo sa deje priamo na ihrisku, treba k
tomu pripočítať aj materiálne zabezpečenie a podmienky na prípravu.
Napríklad Kanaďania prišli vyobliekaní v perfektnom tímovom oblečení,
bývali v špičkovom hotely, okrem fyzioterapeuta mali člena realizačného
tímu, ktorý sa im staral iba o hokejky a pod. Bolo vidieť, že im nič
nechýbalo a mohli sa sústrediť iba na hru. Podobne je to aj u Čechov,
ktorí v tejto oblasti síce tiež trochu zaostávajú, ale stále sú na tom
lepšie ako my. V porovnaní s ostatnými tímami sme boli ako chudobní
príbuzní. Fasovali sme výstroj po niekom, dresy po niekom, cestovali
sme do dejiska pätnásť hodín autobusom, sami sme si platili stravu,
zatiaľ čo ostatné tímy mali všetko zabezpečené. U nás stojí hráča
svetový šampionát spolu s prípravou naň okolo 20 až 30 tisíc korún.
Ostatné tímy to majú hradené buď zo sponzorských príspevkov alebo
zväzových peňazí. Museli sme sa smiať, keď nám Gréci povedali, že sa z
Montrealu presunuli za sedem hodín priamo do dejiska šampionátu. Keď si
to všetko spočítame, tak tá bronzová medaila je ešte veľký úspech.
Pred
odchodom na MS si sa vyjadril, že to bude tvoje posledné vystúpenie na
reprezentačnej úrovni. Nič sa v tomto ohľade nezmenilo?
- Momentálne sa veci majú tak, že som na 99 percent rozhodnutý skončiť
s reprezentáciou. U mňa je vrcholový hokejbal už viac o trápení ako o
radosti, pretože človek musí okrem prípravy zvládať aj prácu, rodinu či
ďalšie povinnosti. Celá príprava ma stojí veľa úsilia a starostí a k
tomu treba pripočítať aj odlúčenie od rodiny, takže môj návrat do
„repre“ nevidím veľmi reálne. Myslím si, že už nemusím sebe ani iným
nič dokazovať. Ako sa však hovorí, nikdy nehovor nikdy. Najbližšie MS
sú za dva roky a dovtedy sa môže veľa zmeniť.
V reprezentačnom tíme momentálne prebieha generačná výmena. Myslíš, že sa do budúcich MS skonsoliduje nový tím?
- Aj toto bol jeden z faktorov, pre ktoré som sa rozhodol ukončiť moju
reprezentačnú kariéru. Podľa mňa treba dať šancu mladým, ktorí by sa
jej mali chytiť. Špička svetového hokejbalu sa neustále rozširuje, na
MS už nie je vyložene slabý tím. Slovensko ešte stále hrá ten
starý-dobrý hokejbal, ktorý je o srdiečku. O tom, že sa zoberie partia
ľudí, ktorá chce niečo dokázať, aj napriek tomu, že do toho musí
investovať veľa času a vlastných peňazí. Ostatní nás pomaličky začínajú
prevyšovať vo všetkých faktoroch, prácou s mládežou počnúc a financiami
končiac. Musím povedať, že ani náš tradičný kolektívny duch na
ostatných MS nebol to, čo po minulé roky. Doteraz to bolo tak, že hoci
sme si v lige nič nedarovali, v reprezentácii sme hodili klubovú
príslušnosť za hlavu s cieľom urobiť čo najlepší výsledok pre
Slovensko. Kto si spomenie na posledné semifinále play-off s Martinom,
vie aké to vtedy bolo vypäté. V reprezentácii sme si však s chalanmi z
Martina výborne rozumeli. Naopak, vzájomnú nevraživosť bolo vidno na
hráčoch z bratislavských tímov, ktorí medzi sebou majú dlhodobý
konflikt. Dokonca sme museli zvolať „radu starších“, aby sme tieto
vzťahy trošku očistili. Takto som si svoj posledný šampionát
nepredstavoval...
Dokázal by si si sám seba predstaviť v pozícii reprezentačného trénera?
- Priznám sa, že som nad tým premýšľal, dokonca som dostal aj
ponuku na trénovanie mládežníckych výberov, ale veľkým problémom pre
mňa by bolo časté cestovanie. Radšej využijem svoje skúsenosti v
službách nášho extraligového HBC, ktorému by som rád pomohol k zisku
titulu majstra Slovenska. Chcel by som pomáhať vychovať mladých
chalanov a dostať ich do reprezentácie, lebo hráčsky potenciál na to v
Žiline určite máme. V Žiline sa už takmer dvadsať rokov hrá výborný
hokejbal, stále patríme medzi domáce bašty tohto športu a treba to
využiť. V seniorskej reprezentácii bol na tohtoročných MS rekordný
počet Žilinčanov. Okrem mňa bol na svojom druhom šampionáte Peter
Mastalič a svoju premiéru na MS si odbili Lukáš Lajčiak a Pavol Slovák.
Veľmi ma teší aj to, že Žilinčania dostali pozvánky do mládežníckych
reprezentácii U20, resp. U16. Dúfam, že budú napredovať a raz oblečú aj
seniorský dres.
Vráťme sa teraz do minulosti, aké boli tvoje hokejbalové začiatky?
- Pokiaľ si dobre spomínam, hokejbal som začal hrávať v nejakých
štrnástich rokoch a bola to mestská liga tu v Žiline. Zaujímavosťou je,
že som začínal v bráne a až postupom času som sa presunul do útoku. Tam
mi to celkom začalo ísť, na hokejbal som dostával čoraz väčšiu chuť a
dopadlo to tak, že som začal flákať hokej a sústredil som sa na
hokejbal. Zlomový moment nastal v roku 1995, keď sme ako juniorská
reprezentácia nastúpili na prvý zápas v Česku proti domácim. Komické
bolo, že ešte v autobuse nám vysvetľovali ako sa ten hokejbal vlastne
hrá, akí sú Česi výborní a že keď dostaneme menej ako päť gólov, tak to
bude úspech. No a my sme prvý zápas vyhrali 6:2, druhý remizovali 5:5.
Hoci sme prehrávali už 0:5, vďaka žilinským gólom a nahrávkam (vo
vtedajšom výbere boli traja Žilinčania, okrem Roba aj Boris Jurga a
Marcel Rybárik – pozn. autor) sme vyrovnali na 5:5. Všetci boli z nás
unesení a Borisa a mňa si tréneri vybrali aj do seniorskej
reprezentácie pre MS v roku 1996 v Bratislave. Nakoniec to však dopadlo
všetko inak, vodili nás za nos a nevedeli sme na čom sme. Naše miesta v
„repre“ totiž mali vyárendované Bratislaváci. Nakoniec nás predsa len
pozvali na zraz, no my sme už „z trucu“ nešli a keď nad tým teraz
rozmýšľam, toto rozhodnutie vôbec neľutujem. Hral by som síce na
všetkých šampionátoch, ale som rád, že sme si vtedy zachovali
principiálny postoj. Vtedy som bol rozhodnutý, že už nikdy nebudem
reprezentovať, ale našťastie sa zmenilo vedenie i chápanie
funkcionárov, že nielen v Blave môžu vyrastať hráči hodní
reprezentácie.
Počas kariéry si hral na viacerých pôsobiskách, kde to bolo najlepšie a kde naopak najhoršie?
- Najlepšie som sa vždy cítil tu v Žiline, keďže som rodený Žilinčan a
je to moja srdcovka. Vždy ma hrialo pri srdci, keď sme dosiahli nejaký
úspech, či už to bolo so staršími chalanmi, ktorých si vážim a ktorí ma
vlastne naučili hrať hokejbal, alebo s mladými chlapcami, ktorí sa od
nás starších, dúfam, niečomu priučia. Výborne sa mi hralo taktiež v
Exposervise Ružinov, za ktorý som nastúpil vo viacerých európskych
pohároch a turnajoch. Pekné spomienky mám aj na Doprastav Bratislava,
kde mi vytvorili perfektné podmienky, ale asi najviac som hokejbalovo
vyrástol počas môjho pôsobenia v Kanade. Dovolím si tvrdiť, že
montrealská hokejová liga, v ktorej som nastupoval za tím Black
Knights, je najkvalitnejšou súťažou na svete. Tým čo je v hokeji NHL, v
hokejbale znamená P. T. M. Ball Hockey League. Získali sme v nej titul
a ja som vyhral kanadské bodovanie svojho tímu, takže som bol maximálne
spokojný. V drese „rytierov“ som si dvakrát zahral aj na majstrovstvách
Kanady, kde sme zhodne získali vicemajstrovské tituly. Na tie časy mám
najkrajšie hokejbalové spomienky.
Ako si sa vlastne dostal k pôsobeniu v kolíske hokejbalu?
- Počas MS 2001 v Toronte ma oslovil šéf klubu Montreal Black
Knights Tony Iannitto s ponukou, či by som za nich nechcel hrávať. Ja
som povedal, že s tým nemám problém a vyskúšam to. V práci som
našťastie dostal neplatené voľno, takže som mohol vycestovať za more.
Mal som štatút poloprofesionála, klub mi hradil stravu a ubytovanie,
ostatné veci, ako bola letenka a poistenie, sme si hradili z vlastného
vrecka. Bolo to svojím spôsobom veľké dobrodružstvo, ale keď sa obzriem
dozadu, neľutujem to. Získal som titul majstra Quebecu v
najprestížnejšej hokejbalovej lige, dvakrát sme boli vicemajstri
Kanady, spoznal som veľa nových ľudí, precestoval som tri štvrtiny
nádhernej kanadskej krajiny no a nakoniec som bol v Kanade aj na
svadobnej ceste s mojou manželkou Katkou.
Čo bolo pre teba najkrajším, a naopak najhorším hokejbalovým zážitkom?
- Krásnym zážitkom bol samozrejme titul majstra sveta, ktorý sme
získali na domácom šampionáte v roku 1999 vo Zvolene. Vtedy tam bola
výborná partia a hoci sme získali titul trošku so šťastím, zlaté
medaily nám už nikto nezoberie. Pre mňa je vždy nezabudnuteľným
zážitkom, keď stojím po vyhratom zápase na modrej čiare a hrá slovenská
hymna. Z individuálnych zážitkov mám v pamäti jeden zápas v Kanade.
Bolo to semifinále majstrovstiev Kanady, ktoré sme hrali proti
mestskému rivalovi All Blacks a tri minúty pred koncom sme prehrávali
3:1. Vtedy som na hracej ploche nedostával toľko priestoru, ako by som
si predstavoval, no tréner si zrazu na mňa spomenul a rozhodol sa
vyskúšať „toho bláznivého Európana“ (úsmev). Vybehol som na ihrisko,
dal som kontaktný gól, minútu pred koncom som vyrovnal a v prvej minúte
predĺženia som rozhodol o našom víťazstve. Potom sa tam strhla bitka,
pretože súperi to nemohli prehltnúť, na štadión prišlo asi osem
policajných áut. Bola to trošku kovbojka (smiech). Po zápase za mnou
prišiel obávaný bitkár NHL a momentálne hráč Pittsburghu Penguins
Georges Laraque, ktorý hral v tomto zápase za All Blacks, podal mi ruku
a povedal, že takého „blázna“ ešte nevidel. Potešilo ma to a aj po
mojom návrate z Kanady sme udržiavali kontakt. Tých príjemných zážitkov
je veľmi veľa a našťastie oveľa viac ako tých nepríjemných. Medzi ne
patrí, keď musím zakaždým pred majstrovstvami sveta chodiť za kamarátmi
a sponzormi pýtať peniaze na výstroj, prípravu, či sústredenie, pretože
zo zväzu nám dali akurát jednu čepel a zaplatili ubytovanie. Aj touto
cestou by som sa chcel poďakovať všetkým tým, ktorí ma, resp. nás počas
tých desiatich rokov podporovali materiálne či finančne.
Spomínal si Georgesa Laraqua, s ktorými ďalšími známymi hráčmi si nastúpil v zápase?
- Hokejbalu sa nevenujú len hokejbalisti, ale aj hokejisti a takmer
každý rok hrá na šampionáte nejaký známy hráč z NHL. Na mojich prvých
seniorských MS 1998 v Litoměřiciach hral proti mne Honza Čaloun,
majster sveta z roku 1985 Vladimír Kameš, či Petr Kaňkovský a vo
finálovom zápase som strelil gól Dušanovi Salfickému. Za Čechov proti
nám neskôr nastúpili Richard Král či Václav Pletka. Z Kanaďanov som už
spomínal Laraqua, niekoľkokrát som hral aj proti Alexandrovi Burrowsovi
z Vancouveru Canucs. Pekné spomienky mám aj na Terryho Ryana, ktorý
obliekal dres Montrealu Canadiens a s ktorým som hrával za Black
Knights v jednom útoku. Samozrejme, nesmiem zabudnúť ani na chalanov, z
ktorými som bol v jednom tíme. Už niekoľko rokov hrávam s Jožkom
Stümpelom na turnaji Stümpel cup v Nitre, na ktorý ma Jožko spolu s
manažérom turnaja Marekom Strapekom každý rok pozvú do svojho
hviezdneho mužstva. Okrem Jožka Stümpela som hral s Rišom Zedníkom,
Paľom Demitrom, Mirom Zálešákom, Ľubom Kolníkom, Tomášom Malecom,
Braňom Mezeiom, Rosťom Oleszom, Borisom Žabkom, Igorom Majeským a
ďalšími skvelými chalanmi.
Jedinou trofejou, ktorá ti v zbierke úspechov chýba je titul majstra Slovenska. Pokúsiš sa ešte o jeho zisk?
- Veľmi rád by som ho získal zo Žilinou, či už ako hráč alebo tréner.
Boli sme prvý mimobratislavský tím, ktorý hral extraligové finále a
bolo by pekné, keby sme boli aj prvým, ktorý získal majstrovský titul.
Mužstvo máme kvalitné, Žirafa nám vytvára dobré podmienky, akurát je
nevýhodou, že veľa chalanov študuje mimo Žiliny, a tak toho spolu toľko
nenatrénujeme ako v minulosti. Aj napriek tomu si však myslím, že
patríme medzi tímy, ktoré majú reálnu šancu získať titul. Veľa však
bude závisieť aj od športového šťastia, zloženia a formy v play-off či
zdravotného stavu hráčov. Okrem domáceho titulu mi však chýba aj ten
európsky. Hral som na jedných ME v roku 2000, kde sme skončili druhí,
no odvtedy sa už tento šampionát nehráva, takže tam už žiadna šanca na
titul nie je.
O Žiline sa hovorí, že má pravdepodobne najperspektívnejšie mužstvo v extralige. Čo si o tom myslíš?
- Keď to porovnám napríklad s Martinom, či mnohými bratislavskými
tímami, tak u nás je naozaj veľa mladých chlapcov, ktorí sú už teraz
výbornými hokejbalistami a majú perspektívu ďalšieho rastu. Z
momentálneho kádra za všetkých spomeniem seniorských reprezentantov
Mastaliča, Slováka a Lajčiaka, ale aj ďalších adeptov na dres národného
tímu – Peťa Pirošíka Miňa Ladivera, Milanka Beniača, Ďura Tittla a v
budúcnosti aj juniorov Miša Dubovca či Maťa Hulína. To všetko sú hráči,
ktorí môžu byť v budúcnosti dlhodobými oporami reprezentácie. Som rád,
že sa do tímu po dlhšej pauze vrátili Ivan Pulkert, Peťo Kašša a Mišo
Šandor, alebo po zranení Duško Barbořák, s ktorým sme naladení na
jednej hráčskej vlnovej frekvencii. Máme teda dobre poskladaný tím, v
ktorom maj svoje miesto skúsení hráči aj mladí perspektívni
hokejbalisti. Nechýba nám tvrdosť, bojovnosť a túžba víťaziť. Na druhej
strane však musíme popracovať na disciplíne. Žilinčania hrávajú,
povedal by som, taký kanadský hokejbal, čo rozhodcovia v našich
zemepisných šírkach príliš netolerujú, hoci vo svete sa práve tento
štýl najviac uplatňuje. Extraligový tím HBC Žirafa môže v súčasnom
zložení hrávať ešte 5 – 10 rokov, samozrejme, ak nerátam hráčov cez
tridsiatku a tých je málo.
Tento rok si si splnil sen, ktorým bolo založenie hokejbalového tímu v rámci žilinskej mestskej súťaže. Čo nám o tom prezradíš?
- Už dlhšiu dobu som plánoval založenie tímu, v ktorom by sa stretli
všetci moji bývalí spoluhráči, kamaráti či kolegovia, tímu, ktorý by sa
nehnal za víťazstvami za každú cenu, ale bavil sa hokejbalom. Tento rok
sme postavili akúsi skúšobnú verziu do druhej mestskej ligy a v jednom
drese tak nastupujú vyslúžilí hokejisti, novinári a ďalší moji
kamaráti. Ide v prvom rade o zábavu a vypotenie sa. Takto si
predstavujem moju ďalšiu hokejbalovú budúcnosť.
Kedy nastane definitívny koniec tvojej hokejbalovej kariéry?
- Každý, kto končil so športom, tak vie aké to je ťažké. Hokejbal je
moja celoživotná športová láska a nejakých dvadsať rokov života sa nedá
hodiť len tak za hlavu. Ťažko sa mi o tom hovorí, zatiaľ ten moment
nenastal. Náš bývalý klubový šéf Ľubo Gaňa to urobil tak, že jedného
dňa nadobro odišiel od hokejbalu a odvtedy sa na ihrisku neukázal.
Skúšal som to, ale nedá sa to, je to predsa len kus života, ktorý sa na
človeka poriadne nalepí. Neviem si predstaviť, že príde deň, keď sa
nebudem tešiť na tréning či zápas. Dobre sa vypotiť na hokejbale a
potom si dať s kamarátmi pivko je pre mňa stále ten najlepší balzam po
namáhavom pracovnom dni.
Ako vidíš budúcnosť slovenského hokejbalu?
- Bude veľmi ťažké držať krok so svetovou špičkou, pretože u ostatných
tímov ako sú Kanada, Česko, Švajčiarsko, Portugalsko či Taliansko vidno
progres, prácu s mládežou, neporovnateľné finančné podmienky. Je tam
výborne zabehnutá štruktúra súťaží, či propagácia v médiách. V Čechách
sa v televízii dokonca objavujú priame prenosy z domácej hokejbalovej
extraligy, zatiaľ čo u nás je problém dostať sa na pár sekúnd do
športových správ. U nás nie sú na nič peniaze, reprezentanti si už roky
platia značnú časť nákladov z vlastných vreciek. Česi sú dokonca v
takej pozícii, že si dovolili tento rok pred šampionátom štrajkovať,
kým im zväz nevyplatil požadované denné príspevky na stravu. Situáciu u
nás dokumentuje to, že sme si jedlo platili sami. Už tento rok sme boli
v porovnaní s ostatnými tímami chudobným príbuzným. Herne sme to ešte
stíhali, ale aj to bude z roka na rok ťažšie. Dúfam, že sa nedožijem
toho, že Slovensko bude vďačné za šieste miesto z MS. Kedysi to bolo
tak, že sme na šampionát cestovali s jednoznačnými medailovými
ambíciami a keď sme doniesli bronz, tak sa ešte hovorilo, že sme sa ani
veľmi nesnažili. Tento rok si na bronz seriózne brúsilo zuby asi šesť
tímov a nebolo jednoduché ho vybojovať. Bojím sa, že o dva roky v Plzni
už bude pre Slovensko veľkým problémom získať aspoň ten bronz. Hráči sú
síce u nás kvalitní, ale iba to už dnes na úspech nestačí.
Ján Polák
Vizitka Roba Kaššu
Róbert Kašša
Narodený: 22. 6. 1975 v Žiline
Znamenie: rak
Stav: ženatý, dcéra Sofia (3,5 r.), syn Róbert Daniel (11 mesiacov)
Váha/výška: 85 kg/174 cm
Post: pravé krídlo
Držanie hokejky: ľavák
Číslo dresu: 15
Doterajšie kluby: HBC Relax, SC North Stars, HC Gaco,
Euroimpex, AB-Tlač, HBC Žirafa Žilina (predtým HBC 07 Žilina), Montreal
Black Knights, Montreal Jules & Emis (obe Kanada), ŠK Exposervice
Ružinov, LG Franklin Carlo Coluci Bratislava, Casey Bratislava, Stumpel
team.
Hokejbalové úspechy: majster sveta 1999, vicemajster sveta 1998 a 2005,
3. miesto na MS 2001 a 2003 a 2007, vicemajster Európy 2000, najlepší
útočník MS 2001, „MVP Player“ Slovenska MS 2001, člen All Stars Teamu
ME 2000, najlepší hokejbalista Slovenska 2000 a 2002, 2. miesto na
Europacupe 1999, 2000 a 2005, najlepší hráč Europacupu 2000, víťaz
P.T.M. Ball Hockey League v Montreale 2002 (majster Quebeckej
provincie), vicemajster Kanady 2002 a 2003, vicemajster SR 2000/2001 a
2001/2002, 3. miesto na MSR 1995/1996, 1998/1999, 1999/2000 a
2004/2005, 2005/2006 a 2006/2007.
Reprezentácia: na 6 MS a 1 ME odohral za Slovensko 35 zápasov, v ktorých zaznamenal 35 bodov za 17 gólov a 18 prihrávok.
Športový vzor: otec Róbert, najlepší strelec 1. SNHL 1974/1975
Obľúbený šport okrem hokejbalu: hokej, vodný zjazd, futbal
Obľúbený relax: kosenie záhrady, rodinné gulášky
Obľúbené jedlo: cesnaková a držková polievka
Obľúbený nápoj: pivo
Obľúbený hudobný žáner: rock, momentálne najviac Megadeth, Ozzy Osbourne a KISS
Obľúbený filmový žáner: americké detektívne seriály a francúzske komédie
|
super clanok
(peter, 4. 6. 2010 20:23)